Denis Šmihula je dobrovoľníkom Gréckokatolíckej charity v Prešove. Jeho cesta k dobrovoľníctvu je však spätá s príbehom, ktorý mu zmenil život. Vážna dopravná nehoda mu dala druhú šancu – a dnes ju chce premeniť na službu a pomoc druhým.

V októbri 2018 Denisa v Prešove zrazil kamión. Na samotnú nehodu ani na obdobie, ktoré po nej nasledovalo, si nepamätá. Jeho prvé spomienky siahajú až do centra Svetielko, kde začal postupne rehabilitovať.

Následky nehody boli vážne. Denis utrpel množstvo zranení a tri týždne strávil v umelom spánku. Dnes žije s poruchou reči a stredne ťažkou poruchou pamäti. Napriek tomu na sebe neustále pracuje, aby sa v komunikácii a myslení zlepšoval a napredoval.

To, že nehodu prežil, vníma ako veľký Boží dar a druhú šancu na život.

„Vnímam, že sa niektoré veci dejú tak, aby som bol v bezpečí, pretože som ešte nesplnil to, na čo som tu ostal. Či už sú to malé náhody alebo veľké veci, ktoré sa diali v môj prospech po nehode, ja to vnímam tak, že nado mnou je stále dozor, aby som došiel tam, kde mám byť.“

Svoju vďačnosť však nechce vyjadrovať iba slovami. Chce ju premieňať na skutky.

K dobrovoľníctvu v Gréckokatolíckej charite v Prešove sa dostal prostredníctvom kamarátky. Dnes chce svoj čas, energiu a ochotu pomáhať venovať ľuďom, ktorí to potrebujú.

„Pomáhať chcem bez ohľadu na to, či za to niečo dostanem. Chcem sa takto revanžovať Bohu za to, že som tu zostal.“

Pre Denisa je dobrovoľníctvo spôsobom, ako vyjadriť vďačnosť za život, ktorý dostal ako druhú šancu. Chce byť užitočný, pomáhať tam, kde je to potrebné, a prinášať nádej ľuďom, ktorí sami prechádzajú náročnými životnými situáciami.

„Chcem byť k dispozícii a pomáhať presne tam, kde to ľudia v tejto chvíli najviac potrebujú – prinášať nádej a službu tým, ktorí nesú svoje vlastné ťažké kríže.“

Veľké miesto v Denisovom príbehu má aj jeho mama, ktorá bola počas celého obdobia jeho veľkou oporou a ktorá si uchováva spomienky na udalosti, na ktoré si Denis sám nepamätá.

„Veľa z toho, čo dnes môžem povedať, je vďaka mojej úžasnej mamke, ktorá má na tom obrovskú zásluhu. Ona si pamätá všetko, čo sa stalo, keďže ja si veľkú časť toho obdobia nepamätám.“

Denis dnes svoju skúsenosť vníma ako druhú šancu. A rozhodol sa, že ju nechce premárniť. Chce ju využiť na pomoc druhým.

Jeho príbeh je pripomienkou toho, že vďačnosť nemusí zostať iba v našich slovách. Môže sa stať rozhodnutím byť tu pre druhých, podať pomocnú ruku a svojím časom a ochotou prinášať dobro tam, kde je potrebné.

Ďakujeme, Denis, že svoj čas, skúsenosť a ochotu pomáhať prinášaš aj medzi nás. ❤️